Jak na eko-teroristy
Ján Sýkora, 10.05.2010
Vítej, návštěvníku!
|
Ján Sýkora, 10.05.2010
|
(slovensky – převzato doslova)
 |
Atomová elektrárna V-1 |
Jaderná elektrárna Jaslovské Bohunice
Ako sme na jadrovej elektrárni prerazili blokádu zelených.
Písal sa rok 1990, blížili sa prvé slobodné voľby po 40 rokoch a mladá a neskúsená demokracia si začínala vyberať svoju daň. V podstate platilo, že čím viac niekto nadával na starý režim a zviditeľňoval sa v médiách, tým väčšiu šancu mal uspieť v nastávajúcich voľbách nezávisle od toho, čím vlastne bol a čo v skutočnosti ponúkal. No a takýmito typickými organizáciami (okrem „Válovy Patria Nám“ – VPN a „Očekáváme Fleky“ – OF) boli aj rôzne čerstvo vznikajúce odnože zelených, ktoré sa raz rozhodli zviditeľniť blokádou jadrovej elektrárne V-1.
Boli to ešte len začiatky zeleného hnutia na Slovensku a mnohí aktivisti konajúci v dobrej viere ani len netušili, že dôsledkom ich ekoteroristickej činnosti raz budú zvýšené emisie CO2 z paroplynových cyklov (keďže niečo muselo výpadok výroby elektriny z odstaveného jadra nahradiť), zvýšenie závislosti od ruského plynu, zvýšenie cien potravín (miesto ktorých sa pestujú biopalivá), zvýšenie spotreby palív (lebo pri výrobe biopalív sa spotrebuje viac fosílnych palív, než sa biopalív vyprodukuje), zvýšenie cien elektriny (lebo dotované fotočlánky za celú dobu svojho života vyprodukujú menej elektriny, než je potrebné na ich výrobu)... Západné energetické koncerny si mädlili dlane, tešili sa na predaj svojej nadvýroby energie na Slovensko (Nemecko okamžite po zjednotení odstavilo svojich 8 štátnych východonemeckých reaktorov, aj keď boli v lepšom stave ako mnohé súkromné západonemecké, ktoré následne zvýšili svoju výrobu elektriny, resp. klasické elektrárne zvýšili s výrobou aj produkciu CO2) a intenzívne povzbudzovali zelených v ich boji proti všetkým formám výroby elektriny na Slovensku, najviac však proti V-1, vyrábajúcej najlacnejšiu elektrinu na Slovensku (nakoniec bola na rakúsky nátlak odstavená bez ohľadu na generálnu rekonštrukciu a dosiahnutý stupeň bezpečnosti, prevyšujúci mnohé britské, nemecké či francúzske, ktorých životnosť je v súčasnosti dokonca predlžovaná).
Klasickým príkladom spôsobu boja zelených voči jadru sú blokády. Sú jednoduché, vysoko účinné, lacno sa pri nich získava publicita – stačí niečo citlivé zablokovať napr. pripútaním sa a prizvať televíziu, aby nakrútila, ako brutálna polícia napadá nevinných dobromyseľných aktivistov a bráni im vyjadrovať slobodne ich názor. Určite si spomínate, ako sa jedna česká zelená hysterka vďaka vopred pripraveným kamerám a inscenovanému zákroku pred štyrmi rokmi takto dostala až do parlamentu bez toho, že by o ekológii mala čo len najmenšiu potuchu, zatiaľ čo dotyčnému policajtovi zničila život. A tak sa teda niekoľko rôznych zahraničných i domácich organizácií zelených rozhodlo, že sa pred nastávajúcimi voľbami zviditeľnia blokádou vstupnej brány V-1.
Na miesto sa dostavili pozvané domáce i zahraničné televízne štáby, aktivisti sa pripútali reťazami a visiacimi zámkami k bráne (každá skupina použila svoje vlastné reťaze, ale všetky scvakli zámkami dohromady), rozvinuli transparenty s nápismi požadujúcimi okamžité odstavenie V-1 a čakali na brutálny policajný zákrok, podobný ako ten na Národnej triede v Prahe v novembri 1989. Boli si istí, že musí prísť najneskôr pred koncom pracovnej doby, kedy väčšina zamestnancov (okrem nepretržitých prevádzok) odchádza domov.
Policajtom sa veru do žiadneho zákroku ísť nechcelo. Bolo len pár mesiacov po novembri 1989, nik sa nechcel dať exemplárne potrestať či vyhodiť a tak len nenápadne postávali neďaleko aktivistami zablokovanej brány a kontrolovali situáciu. No a my zamestnanci sme mali hlavu v smútku, ako sa v ten deň dostaneme cez bránu domov. Až nás napadla krásna myšlienka.
Všimli sme si, že pripútaní aktivisti sa pravidelne striedajú. Približne po hodine sa tí premrznutí odpútali, dali sa vymeniť čerstvými a odskočili si na WC či po niečo pod zub alebo na zahriatie do bufetu. A tak sme využili to, že rôzne skupiny sa vzájomne nepoznajú, nenápadne sme sa medzi nich zamiešali, pri najbližšom striedaní a pri pripútavaní sme prihodili o jednu reťaz a visiaci zámok navyše a z tepla svojich kancelárií sme cez okná s napätím pozorovali, čo sa bude vonku v sychravom počasí diať.
Prešla hodina, ďalšia smena sýtych a spokojných aktivistov chcela nastúpiť na výmenu do reťazí – ale tých premrznutých sa nejako nedarilo odpútať. Prekážal tomu jeden masívny bezpečnostný visiaci zámok, ku ktorému sa nik nehlásil a od ktorého nik nemal kľúč. Nervozita začala narastať, plné močové mechúre sa začali hlásiť o svoje práva, zima začala premrznutými aktivistami drgľovať, v prázdnych žalúdkoch začalo škvŕkať.
 |
Kdo ztratil ten klíč? |
Po hodine sa situácia vyslovene zdramatizovala. Zúfalí premrznutí aktivisti lomcovali reťazami i zámkami, zbalili transparenty a zahalili sa do nich, aby sa aspoň trochu chránili pred dobiedzajúcou zimou. Padlo vážne rozhodnutie – treba sa za každú cenu odpútať a blokádu ukončiť. Ale ako, keď nik s takýmto vývojom situácie nepočítal, žiadne pákové kliešte alebo pílku na železo si so sebou nik nevzal a odpútavanie bolo naplánované ponechať na policajtov a požiarnikov?
Hanba – nehanba, v bezvýchodiskovej situácii im nezostávalo nič iného než požiadať policajtov i požiarnikov o pomoc. Samozrejme neuspeli – logicky to bolo vzhľadom na číhajúce televízne štáby považované za vopred pripravenú provokáciu, ktorej sa treba vyhnúť. Situácia sa rapídne zhoršovala a uzimeným aktivistom so skríženými nohami bolo do plaču. Iné je krátkodobo pózovať pred kamerami a robiť si lacnú reklamu a iné je byť v sychravom počasí len ľahko oblečený, s prázdnym žakúdkom a s protestujúcim močovým mechúrom skutočne v nepohodlnej polohe pripútaný. Naveľa sa niekto nad nimi zľutoval a dal im plátok z pílky na železo, nech si tie reťaze prefidlikajú sami.
Ten pohľad stál naozaj za to. Miesto toho, aby policajti násilne rezali reťaze, strhávali transparenty, brutálne odtrhávali aktivistov z barikády a bránili televízii to natáčať, užasnutí policajti s v nemom úžase vytreštenými očami len neveriacky hľadeli na to, ako si aktivisti sami zúfalo režú svoje vlastné reťaze, odpútaných tackajúcich sa uzimených kolegov so zdrevenenými nohami napriek zabaleniu sa do vlastných transparentov trasúcich sa od zimy sami odvádzajú a zúrivo pritom bránia užasnutým televíznym štábom nakrúcať túto svoju verejnú pohanu.
Z tejto blokády v správach pochopiteľne nikdy žiadne zábery vysielané neboli a zelení sa už bránu V-1 nikdy nepokúsili blokovať. A tak sa nám v ten deň podarilo dostať sa domov včas a zelenú blokádu elektrárne aj bez policajného zásahu vlastnými zbraňami zelených (jediným visiacim zámkom) preraziť.
P.S. Pamätníci na elektrárni dodnes vďačne spomínajú, ako raz zelení ešte za hlbokého socializmu osadili na poliach okolo atómky tisíce drevených krížov. Najprv dostali nakladačku od nas.atých družstevníkov, ktorým totálne zašľapali a zničili úrodu. A potom behom jediného dňa všetky kríže zmizli, lebo sa jednalo o skutočne dobré a bezplatné kurivo, na rozdiel od horúcej vody na kúrenie z teplovodu z atómky, za ktorú sa muselo platiť. Aj keď jeho spálením boli určite zvýšené emisie skleníkových plynov.
© Ján Sýkora, pondelok 10. mája 2010 07:23
Čítajte viac: http://jansykora.blog.sme.sk/c/228304/Ako-sme-na-jadrovej-elektrarni-prerazili-blokadu-zelenych.html#ixzz2M63n5ZcB
Dnes se zde mihlo již 264 návštěvníků, Jak na ekoteroristy četli 4 (1=normal)
host=0823 Q-22020418=1826 Q-220117193=2035 Q-211110223=2218
Včera 13 návštěvníků, Jak na ekoteroristy četli 0
|
Domů
Statistiky
27.05.2021 09:56